nedeľa, 28. apríla 2013

Lipšicov „advokát“

Tento blog je reakciu a okomentovaním tvrdení Gábora Grendela, ktoré zverejnil vo svojom blogu, pod názvom „Harabínová televízia“. Vzhľadom na to, že ide dlhú analýzu, poprosím čitateľov, aby boli trpezliví a dočítali to až do konca. A na konci ich za to čaká „prekvapenie“.

Tvrdenie Grendela

O nezákonnosti justičnej skúšky Daniela Lipšica sa pokúša verejnosť, NBÚ a Generálnu prokuratúru SR presvedčiť Štefan Harabin od roku 2002.

O svojej teórii hovoril aj na mimoriadnej schôdzi parlamentu v roku 2008, keď ho chceli poslanci odvolať z postu ministra spravodlivosti pre jeho priateľský vzťah so šéfom albánskej drogovej mafie. Práve na tej schôdzi 4.9.2008 povedal Danielovi Lipšicovi pamätnú vetu: "Pôjdeš do basy, ty hajzel."

Po jedenástich rokoch Štefan Harabin našiel spojenca. Jeho teóriu si osvojila TA3. O Téme dňa Petra Bielika sa už popísalo veľa. Dezinformácie však pokračovali v reportáži Reného Medzihradského zo 17.4.2013.


Tvrdenie TA3

"Lipšic vtedy ešte ako vedúci úradu ministerstva spravodlivosti odsúhlasil vykonanie skúšky sám sebe."

Tvrdenie Grendela

Vykonanie skúšky odsúhlasil minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. Nikto iný na to kompetenciu nemal.

Môj komentár:

Prepis relácie naozaj obsahuje výrok „Lipšic vtedy ešte ako vedúci úradu ministerstva spravodlivosti odsúhlasil vykonanie skúšky sám sebe. Ďalej však redaktor TA 3 spresňuje, čo tým samoodsúhlasením mal na mysli:
„V schvaľovacom procese pritom sám zohral rolu ako ministerský úradník. Toto je dokument, ktorý potvrdzuje, že Daniel Lipšic si návrh na absolvovanie justičnej skúšky prakticky podpísal sám. Podpísaný je tam ako vedúci úradu.“.

T.j. v TA3 dňa 17. 4. netvrdili, že Lipšic schválil sám svoje zaradenie na justičnú skúšku, ale že v schvaľovacom procese zohral určitú úlohu, keď stál medzi žiadateľom o justičnú skúšku Lipšicom a ministrom, ktorý ju schvaľoval, ako ten, kto túto žiadosť pomáhal zadministrovať (ľudovo vybaviť). Tým vlastne naznačujú, že bol pri nej v konflikte záujmov.

Uvedené uvádzajú ako dôkaz, že im Lipšic v Téme dňa nehovoril pravdu, keď na otázku „Takže nie je ani pravda, že vlastne na to absolvovanie justičnej skúšky ste sa navrhli sám seba?“ odpovedal: „Nie, to nie je pravda.“ A na doplňujúcu otázku, ktorou chcel Bielik zistiť, „ako to bolo“, Lipšic už vôbec neodpovedal.

Preskočte priamo na čas 36:20

Ak sú v tejto súvislosti ďalej Grendelove komentáre k tejto otázke („samoschválenie Lipšica“) trochu k veci, tak len v tom rozsahu, keď tvrdí, že Lipšicov zásah do tohto schvaľovacieho procesu bol len minimálny a že sa mu vlastne ako človek v jeho funkcii ani nemohol vyhnúť. Tu si to však protirečí s faktom, že Lipšic to mal možnosť v relácii priamo vysvetliť; odpovedi sa však vyhol, čím si „vykoledoval“ ďalšiu reláciu TA3. Čo nemuselo byť, ak by to, čo uvádza v blogu Grendel, povedal už Lipšic v relácii. Samozrejme, niečo iné je dialóg, niečo iné dva monológy. A v tejto téme Lipšicovi vyhovuje monológ. Len trochu škoda Grendela, na blogu totiž uvádza, že je exhovorca MV SR a podpredseda Novy, v skutočnosti spôsob, akým komunikuje lipšicovské témy, z neho robí hovorcu exministra vnútra a predsedovho nového podržtašku....

Hoci sa Harabin dostal do názvu Grendelovho článku asi ako „Pilát do kréda“, hodí sa citovať jeho slová, ktoré Grendela viedli k takémuto titulku. Veď keď sa v parlamente prekrikuje „Sadikiho známy“ s opozičným advokátom s praxou neznámeho pôvodu, žlč vyplavená týmto stretom vyplaví občas aj zrnká pravdy (najmä keď v tom čase Harabin vlastnil kľúčik k archívom na ministerstve spravodlivosti, vrátane podkladov k Lipšicovej justičnej skúške):

>>Záznam zo schôdze NR SR 4. 9. 2008<<: Teraz sme sa dostali k závažným dokumentom, podľa ktorých ste jednoznačne zneužili svoju právomoc, keď ste si na ministerstve, kde ste pracovali, urobili justičnú skúšku. Na urobenie skúšky je potrebná trojročná prax na súde alebo na prokuratúre, taký bol vtedy zákon. Na Vojenskej prokuratúre ste neboli ani rok a súd ste vtedy videli akurát možno z rýchlika, ale nepraxovali ste tam. Pokúšali ste sa urobiť skúšku na prokuratúre, čo vám zo zákonných dôvodov, a úplne správne, zamietli. To sa dá ľahko overiť, páni poslanci, zase hovorím fakty. Fakty. A tak ste si sám sebe a ďalším mladým nominantom KDH umožnili urobiť ju bez splnenia zákonných podmienok. Referentka, ktorá vtedy robila, vás upozorňovala, že nemáte prax na súde, i napriek tomu ste drzo jej dali spracovať materiál, aby posunula ho cez videátnik a cez vás. Keby ste si ho sám sebe neboli podpísali, tak minister Čarnogurský ho nemôže podpísať bez vášho podpisu. Čiže vy ste zneužili právomoc verejného činiteľa, pretože minister Čarnogurský ich v personálnych otázkach presunul osobitným rozhodnutím na vás, všetky právomoci. To bolo tiež záhadné, keď ste boli iba vedúci úradu. No ale asi preto, aby ste si získali justičnú skúšku.

Prečo nikto Lipšica nedonútil za 5 rokov verejne vyvrátiť tieto obvinenia? Veď tento človek, ktorý sa hrdí postgraduálnym LLM kurzom práva z Harvardu by mal – aj z dôvodu, aby mu neodňali tento certifikát - objasniť, že pri justičnej skúške nepodvádzal a nezneužíval svoje postavenie.

Pýtam sa, pán Lipšic, je pravdou, že ste ovplyvňovali referentku na ministerstve spravodlivosti, aby pripravila na Vašu skúšku poklady, ktoré – po „videovaní“ u pána vedúceho úradu, ktorým ste boli Vy sám a podpise štátneho tajomníka mohli ísť už rovno na podpis ministrovi spravodlivosti?

Je to úplne legitímna otázka, nakoľko ak má niekto takú unikátnu možnosť, že je pri rozhodovaní o tom, či bude pripustený na vlastnú skúšku, najmä ak je priamym nadriadeným odborných útvarov, ktoré pripravujú podklady k rozhodnutiu ministra spravodlivosti o jeho žiadosti o pripustenie ku skúške - mal by sám iniciatívne vyvracať akékoľvek podozrenia z netransparentnosti.

Ale k tomu sa ešte dostaneme.

Ďalšia otázka ... Zaujímavé, že sa rovnako nikto za tú dobu Lipšica okrem Harabina nespýtal, či najprv neskúšal šťastie na prokuratúre (v roku 2001) a prečo mu tam neumožnili vykonanie skúšky (ktorá by mu rovnako ako justičná skúška slúžila ako vstupenka do advokátskeho stavu).
Lebo potom Lipšicov prípad vedie k nasledovným poznámkam:

  • Lipšic vedel, že ak odíde z ministerstva, advokátsku skúšku mu slovenská advokátska komora neumožní spraviť; jednoducho nespĺňal podmienky.
  • ak sa naozaj pokúšal si vybaviť prokurátorskú skúšku, potom je toto úplný vrchol drzosti. Zákon NR SR č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre vo vtedy platnom znení totiž jednoznačne hovoril o skúške toto:

    § 34

    (1) Čakateľská prax je trojročná. Výnimky môže v jednotlivých prípadoch povoliť generálny prokurátor. Skrátená čakateľská prax nesmie byť kratšia ako 18 mesiacov. Čakateľská prax sa skončí prokurátorskou skúškou, ktorú musí vykonať právny čakateľ po skončení čakateľskej praxe.

    T.j. – musel byť právnym čakateľom prokuratúry – nikdy ním nebol a v čase, keď sa o prokurátorskú skúšku uchádzal, ním rovnako nebol. Skúšku bolo možné skladať po skončení čakateľskej praxe – nemal ani deň čakateľskej praxe, len necelý rok na vojenskej prokuratúre ako ZVSkár (čo má dosť ďaleko k 18 mesiacom).

    V čo teda okrem protekcie a vplyvu vedúci úradu MS SR Lipšic dúfal, ak žiadal o umožnenie prokurátorskej skúšky? Veď hádam poznal predpisy o prokuratúre o čakateľoch a skúškach, najmä ak na prokuratúre pôsobil podľa vlastných slov na TA3 ako čakateľ? A tie predpisy – aj človeku sadiacemu celý život repu – zrozumiteľným spôsobom stanovujú, že Lipšic s jeho profesijným profilom ku skúške na prokurátora pripustený byť nemohol.

  • ak sa po neúspechu na prokuratúre o rovnaké pokúsil na ministerstve spravodlivosti, už je to niečo iné, ako keby sa o justičnú skúšku uchádzal na prvý krát. To by sa dalo ešte veriť jeho dobrým úmyslom. Vo svetle jeho predchádzajúceho prokurátorského pokusu však už treba vidieť človeka, ktorý hľadá cestu najmenšieho odporu, ktorý sa nechce – ako mnoho jeho iných kolegov – konfrontovať s odbornými nárokmi advokátskej komory, ale hľadá kratšiu cestu. A tú našiel na ministerstve, kde mal vplyv a moc.

Tvrdenie TA3

"Toto je dokument, ktorý potvrdzuje, že Daniel Lipšic si návrh na absolvovanie justičnej skúšky prakticky podpísal sám."

Tvrdenie Grendela

Justičné skúšky vyhlasoval príslušný odborný útvar Ministerstva spravodlivosti SR. A schvaľoval ich minister Ján Čarnogurský. Návrh sa týkal termínu skúšky, zloženia komisií a zoznamu celej skupiny prihlásených uchádzačov. Podpis Daniela Lipšica ako aj podpisy ostatných vedúcich funkcionárov MS SR sa nenachádza na návrhu ale na sprievodnom liste, tzv. videátniku. Ten bol súčasťou každého materiálu, ktorý išiel ministrovi na podpis. S rozhodnutím ministra, ktorý ako jediný mal kompetenciu návrh schváliť, však nemá nič spoločné.

Môj komentár:

Niekto musel posudzovať, či Lipšic splnil podmienky na vykonanie skúšok. Kto to bol? Referent z „príslušného odborného útvaru“? Alebo jeho vedúci, či sekčný šéf alebo vedúci úradu, štátny tajomník, či dokonca samotný minister?

A ešte ... čo obsahoval materiál, predkladaný prostredníctvom Lipšica a štátneho tajomníka ministrovi spravodlivosti na podpis: dali sa z neho posúdiť podmienky pripustenia žiadateľa na skúšku? T.j. obsahoval potvrdenia o praxi, životopis, čestné vyhlásenia žiadateľov, alebo obsahoval len konštatovanie / záver konkrétneho pracovníka MS SR, že žiadateľ podmienky splnil?

Harabin totiž tvrdí, že Lipšic mal konflikt práve s referentkou, ktorá uvádzala, že podmienky nesplnil. Je to pravda? Lipšic bol trojka na ministerstve, mal tam faktický aj právny vplyv (bol nadriadený zrejme právne a určite fakticky aj útvaru, ktorý mal vyhlasovať skúšky).

Videátnik, o ktorom hovorí Grendel, je pritom niečo ako kontrolný list k úradnému materiálu, a ten podpis nie je formalita, ale potvrdzuje správnosť podkladov, ktoré sú súčasťou tohto materiálu.

Alebo bude Lipšic tvrdiť, že bol len podpisovacou figúrou? Aký mal byť význam jeho podpisu? Bez videovania, ako uvádza v relácii TA3 zo 17.4. k tejto téme sám exminister Čarnogurský, by ten pripojený materiál totiž Čarnogurský nepodpísal. A Čarnogurský nekontroloval podľa všetkého, či dotyční splnili na skúšky všetky predpísané predpoklady. Aj Harabin (v tom čase držiteľ kľúčov k archívom na ministerstve, v tom je význam jeho svedectva, po odfiltrovaní žlče jeho dôvodov) tvrdí, že Čarnogurský zrejme aj právomoc v tejto veci posunul na Lipšica. T.j. kontroloval správnosť tých úradných podkladov Lipšic, či nie? Lebo kto potom?

Môžeme sa akurát dohadovať, čo Lipšic kontroloval, či formálnu alebo obsahovú správnosť dokumentu, ktorý predkladal na podpis ministrovi. A zároveň sa pýtať, ktorá úroveň riadenia ministerstva o povolení skúšky uchádzačom z vnútra ministerstva skúšku de facto odsúhlasila (t.j. ktorá vecne posudzovala splnenie podmienok zo strany Lipšica).

Lebo ak sa potvrdí, že Čarnogurský vecné rozhodnutie o otázke Lipšicovej skúšky neurobil (ťažko si však vôbec predstaviť, že by sa práve Čarnogurský prehŕňal v potvrdeniach uchádzačov o praxi), potom ak ho neurobil ani Lipšic, tak ho urobil niekto z príslušného odboru, t.j. podriadený Lipšica. A urobil ho vo veci, kde Lipšic, ako uvádza Harabin, neuspel na prokuratúre. Prinajmenšom intenzívne podozrenie z konfliktu záujmov, nie?


Tvrdenie TA3

"Ďalšie pochybností vyvoláva dĺžka právnickej praxe, ktorú musel Daniel Lipšic pred absolvovaním justičnej skúšky deklarovať. Potrebné boli tri roky."

Tvrdenie Grendela

O splnení podmienok na vykonanie justičnej skúšky Daniela Lipšica a ďalších uchádzačov neexistujú žiadne pochybnosti. Podmienky na vykonanie justičnej skúšky podľa vtedajších predpisov zneli nasledovne:

"Do prípravnej služby môže minister spravodlivosti na žiadosť justičného čakateľa započítať v súlade s §61 citovaného zákona dobu právnickej činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere." "Do tejto doby sa započíta doba trvania výkonu základnej vojenskej služby na:

a) vojenskom súde,
b) vojenskej prokuratúre,
c) Vojenskom úrade pre právne zastupovanie pri Ministerstve obrany SR."

"Do právnickej praxe v rezorte justície môže minister spravodlivosti započítať dobu právnickej činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere v trvaní najviac dva roky."

Môj komentár:

Neviem, čo Grendel cituje. Právny predpis to nie je. Zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch takúto úpravu neobsahoval ani neobsahuje. Mohol to byť jedine interný predpis, ktorým mohol minister spravodlivosti – samozrejme iba v medziach zákona – vydať tam, kde detaily justičnej skúšky neboli upravené. Pozrime sa teda na znenie cit. zákona a k jeho výkladu použime dôvodovú správu. Následne vo svetle týchto zistení posúďme, čo nám hovorí „Grendelov predpis“:

Grendelov predpis odkazuje – ohľadom Grendelom citovaných podmienok započítania odbornej praxe - na svoj „súlad s § 61 citovaného zákona (zjavne ide o zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch)“. Citujem preto vtedajšie znenie §-u 61:

“Účelom prípravnej služby je odborne pripraviť justičných čakateľov pre výkon funkcie sudcu. Prípravná služba justičných čakateľov trvá tri roky. Minister spravodlivosti môže na žiadosť justičného čakateľa čiastočne započítať do prípravnej služby právnickú činnosť v inom pracovnom alebo obdobnom pomere, ak čakateľ získal počas jej trvania skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu. Skrátenie čakateľskej praxe nemôže presahovať dva roky. U justičných čakateľov vojenských súdov toto započítanie vykoná minister spravodlivosti po dohode s ministrom obrany.“

t.j.
1/ Prípravná služba justičných čakateľov trvá tri roky.
2/ Minister spravodlivosti môže na žiadosť justičného čakateľa čiastočne započítať do prípravnej služby právnickú činnosť v inom pracovnom alebo obdobnom pomere, ak čakateľ získal počas jej trvania skúsenosti potrebné na výkon funkcie sudcu.
3/ Skrátenie čakateľskej praxe nemôže presahovať dva roky.

Čiže: pokiaľ uvedený Grendelov predpis rieši „započítanie v súlade s § 61“, tak je ním jedine započítanie inej právnickej činnosti ako vykonávania prípravnej služby justičného čakateľa do doby trvania tejto prípravnej služby, pričom toto započítanie nemôže presiahnuť 2 roky.

Inak povedané, táto iná právnická činnosť (okrem toho, že to nemôže byť akákoľvek právnická činnosť, ale len taká, v rámci ktorej sa osvedčili predpoklady na výkon funkcie sudcu, nemôže vylúčiť splnenie predpokladu, ktorým je jeden rok prípravnej služby justičného čakateľa.

Že je toto porozumenie správne, okrem systematického výkladu uvedených „bodov“ 1/, 2/ a 3/ potvrdzuje aj dôvodová správa k cit. § 61 zákona:

Nově se upravují předpoklady pro vznik pracovního poměru justičního čekatele a zpřísňují podmínky pro jejich jmenování do funkce soudce. Možnost zkrátit přípravnou službu justičního čekatele, nikoli však pod dva roky, je stanovena jen na přechodnou dobu, v níž lze počítat, že bude ukončena obnova a doplnění soudcovského sboru (§ 73), jinak nebude možno na rozdíl od dosavadního stavu přípravnou službu justičního čekatele zkrátit. Doba tří let přípravné služby je potřebná, jestliže justiční čekatel může být po jejím skončení a po složení odborné justiční zkoušky jmenován soudcem natrvalo.

Postavení justičních čekatelů se jinak nemění.

Úprava nebrání tomu, aby přijetí za justičního čekatele bylo podmíněno konkursem, jestliže se změní poměry a do justiční služby se bude hlásit dostatečný počet absolventů právnických fakult, popřípadě právníků z praxe.

Vyšší profesionální úrovni soudcovského sboru musí sloužit i propracovaný systém další resortní odborné výchovy soudců. Úprava těchto otázek patří do kompetence republikového zákonodárství, popřípadě do vnitroresortních předpisů.

Ospravedlňujem sa za nudné čítanie, ktoré je však nutné, aby sme pochopili koncovku a perfídnosť Grendelovho vysvetlenia / nevysvetlenia, ktoré je z typu tých „povedzme čokoľvek, a tvárme sa pritom bohorovne, veď verejnosť nerozmýšľa a zhltne to“. A pokračujem ďalej Grendelovým predpisom.

Ak „ Grendelov predpis“ upravoval podrobnosti započítania podľa § 61 zákona č. 335/1991 Zb., toto započítanie mohlo byť len do „prípravnej služby“ a najviac v trvaní dvoch rokov. Požiadavka minimálne jedného roku prípravnej praxe justičného čakateľa týmto započítaním nebola dotknutá!!!

Grendelov predpis uvádza, že započítať sa mohla aj vojenčina (ZVS-ka) na vojenskej prokuratúre. Výborne! Dobre že to hovorí práve Grendel! Lipšic totiž v TA3 tvrdil, že ten minimálne jeden rok v justícii (ktorý musí mať, keďže „tam“ už nejde prípravnú službu skrátiť) absolvoval práve ZVS-kou na vojenskej prokuratúre.

Avšak táto ZVS-ka (hoci podľa mňa protiprávne, rezortný Grendelov predpis tu išiel nad rámec zákona, ZVSkou sa totiž neosvedčovali predpoklady na výkon funkcie sudcu) mohla slúžiť len na započítanie do tých dvoch rokov, o ktoré sa mohla prípravná služba skrátiť; nemohla teda prípravnú službu nahradiť!!! Ako teda, Grendel, Lipšic splnil túto podmienku?

Navyše, Harabin tvrdí, že Lipšic na vojenskej prokuratúre bol menej ako jeden rok. Ak je to pravda a on tvrdí že týmto „rokom“ splnil minimálnu dobu trvania praxe v justícii, tak je to - treba zdôrazniť - „necelý rok“.

A teraz opakujem ešte raz pre menej chápavých redaktorov Týždňa: Lipšic tvrdí, že má justičnú prax absolvovanú pobytom na vojenskej prokuratúre ako čakateľ v trvaní jeden rok. Nebol čakateľ, bol tam na ZVS, a doba po tzv. prijímači a prísahe do ukončenia služby vlasti nebola CELÝ kalendárny rok! Viac ako ZVSKár na vojenskej prokuratúre byť nemohol.


Tvrdenie Grendela

Všetky citované podmienky Daniel Lipšic a ostatní uchádzači spĺňali.

Môj komentár

Grendel odcitoval predpis, ktorý neoznačil, neuviedol jeho názov, jeho číslo, čísla paragrafov. A zabudol – zámerne – odcitovať § 61 zákona č. 335/1991 Zb., ktorý tiež stanovuje podmienky a to také, ktoré vnútrorezortný predpis nemôže prekročiť.

T.j. čitateľ, ktorý vychádza iba z Grendelovho článku, sa pri preverovaní Grendelovho tvrdenia nemôže oprieť o dostatočnú znalosť právnej a vnútrorezortnej (internej) úpravy, ktorá riešila podmienky na vykonanie skúšok. Článok ju totiž len výberovo a neúplne cituje.

A už sa vôbec pri formovaní nezávislého úsudku nevie oprieť o dostatočnú znalosť faktických informácií o splnení podmienok praxe (druhy vykonávaných činností) u jednotlivých uchádzačov o skúšky. Takú, ktorá by umožnila – v súlade s úplne a presne odcitovanou právnou a internou ministerskou úpravou justičných skúšok – urobiť si nezávislý úsudok ohľadom toho, či Lipšic a ostatní uchádzači podmienky skúšok splnili alebo nie.

Ak potom Grendel sugestívne čitateľovi podsúva hore uvedený záver, evidentne sa spolieha, že čitatelia vo svojej stádovitosti a fanúšikovskom zápale tieto – mierne povedané – nedostatky jeho „úvahy“ prehliadnu. Pán Grendel, čo ale napríklad vieme o praxi kolegov Lipšica na skúškach, o ktorej bohorovne tvrdíte, že vyhovovala právnym a rezortným podmienkam. V celom článku ste o tej praxi, v čom mala spočívať, neuviedli nič.

Takže aký dôkaz Grendel vlastne ponúka? Okrem toho, že podmienky „aprobovala“ Súdna rada Harabina, ktorá bola v dvoch prípadoch Súdnou radou Karabina?


Tvrdenie Grendela

Svedčia to tom aj tieto fakty:
Okrem Daniela Lipšica spochybnilo HZDS v roku 2001 štyroch ďalších uchádzačov. Traja z nich sú dnes sudcovia a jedna je notárka. Spomínaných troch sudcov menovala do funkcie Súdna rada na čele so Štefanom Harabinom.

Môj komentár

V dvoch prípadoch (Štift a Posluchová) nie je pravda, že ich vymenovala súdna rada na čele s Harabinom, ale na čele s Karabinom.


Tvrdenie Grendela

Na základe podnetu HZDS v roku 2001 požiadal Ústavnoprávny výbor NR SR prof. JUDr. Jána Sváka, CSc. o právnu analýzu.

Môj komentár

Táto právna analýza od dlhoročného zamestnanca ministerstva spravodlivosti (pracuje na ňom od r. 1986), hoci v určitých oblastiach dobrej povesti, ktorý sa mal vyjadrovať ku konaniu svojich nadriadených (Čarnogurský, Lipšic), je už len preto nedôveryhodná. „Nehryzieš ruku, čo ťa kŕmi“.

Dobré by však bolo poznať ju celú, tu sa vyjadrím len k jednotlivým úryvkom.

Okrem iného v nej autor konštatuje:
"Odborná justičná skúška ako priama podmienka výkonu profesie je v súčasnosti vyžadovaná pre vznik sudcovskej funkcie.

Môj komentár

Bezpochyby o tom niet sporu, nijako to však nesúvisí so spornou otázkou Lipšicových skúšok.

Analýza:
„Ako nepriama podmienka sa uplatňuje u tých profesií, kde môže byť uznaná za analogickú skúške vyžadovanej ako podmienke výkonu profesie prokurátora, advokáta, notára, súdneho exekútora.“

Môj komentár

Detto, ako vyššie.

Analýza:
„Zákon bližšie neupravuje podmienky vykonávania tejto skúšky a ani to, kto má právo vykonať túto skúšku.“

Môj komentár

Vtedajší zákon bol naozaj „zdanlivo“ deravý. Z pohľadu chytrákov ako rešeto! Ako zákon zo začiatku éry spoločenskej transformácie mladej československej demokracie totiž ešte nepočítal s tým, že na švindlerov treba stostranové zákony, lebo dobromyseľný výklad v duchu racio legis im a ich spolupáchateľom nič nehovorí. Bol síce jasný v otázkach, ktoré rozoberáme, ale ako život ukázal, ako pre koho.
Zákon o súdoch a sudcoch totiž (predstavte si!) explicitne neupravoval, že justičnú skúšku môže vykonať ten a ten a nikto iný!

A nepovedal, že k nej nemôžu byť pripustení napr. traktoristi, rehoľné sestry alebo pracovníci v drevovýrobe.

Človek sa tomu normálne diví, najmä pri predmete úpravy tohto zákona (justícia) mu to normálne nejde do hlavy! Vznikol priestor pre všetkých skúšania chtivých záujemcov, nádejných politikov, zaslúžilých pracovníkov justičného rezortu a straníckej omladiny, ktorých tiež z okruhu záujemcov – aspoň podľa prof. Sváka – zákon predsa nevylúčil.

Nepochopiteľné! Bol to totiž zákon, ktorý ----------------- HOCI upravoval súdnictvo (nie poľné práce), vrátane profesionálnej prípravy na kariéru v ňom (nie prípravy na iné kariéry, hoci aj príbuzné) a HOCI k justičným skúškam (ktoré ako štátom nariadené preskúšanie upravoval tento zákon, žiaden iný) explicitne

  • pripúšťal justičných čakateľov (a nie iné osoby)
  • za účelom preverenia úspešnosti ich prípravy na túto profesiu (a nie z iného dôvodu)
  • a to v súlade s podrobnejšou úpravou, ktorú rezort justície v rámci svojho oprávnenia (založeného ustanoveniami ďalšieho zákona, č. 80/1992 Zb.) stanoviť podrobnosti profesionálnej prípravy justičných čakateľov (a nie prípravy na advokátske povolanie ani na povolanie kombajnistu) mohol určiť v rezortnom predpise,

------------------- si TOTIŽ dovolil všetky iné osoby, a iné účely skúšky, z okruhu uchádzačov o skúšku explicitne nevylúčiť!!!

A to je zrejme (podľa logiky Grendela, Lipšica a im podobných) logicky pozvánka na justičné skúšky pre všetkých, ak tak minister spravodlivosti stanovil vo svojej smernici (vydanej na základe vyššie uvedeného zákonného splnomocnenia, ktoré malo vyššie uvedený vecný rozsah – t.j. riešiť výlučne otázky odbornej prípravy justičných čakateľov a ich overenia odbornou skúškou, ktorý preto nemohla prekročiť).

Samozrejme, keď sú zákony všeobecné, chytráci sa ich snažia prekrúcať.
Ony však majú aj nejaký zmysel, ktorým sa dá objasniť význam litery zákona, resp. určité formy ich prekrúcania sú často v rozpore so zákonom (viď ďalej).

Justičnú skúšku upravoval zákon o súdoch a sudcoch. Ten o nej v § 63 uviedol, že „Po skončení prípravnej služby sú justiční čakatelia povinní podrobiť sa odbornej justičnej skúške, ktorej účelom je zistiť, či má justičný čakateľ potrebné vedomosti a je dostatočne pripravený na to, aby mohol zastávať funkciu sudcu.“

Takže prvá nepravda od pána profesora Sváka, keď hovorí, že zákon neupravoval, kto má právo vykonať túto skúšku!
Zákon explicitne stanovoval, že skúšky sa zúčastňujú justiční čakatelia, je to ich povinnosťou, teda zjavne aj ich právom.

Iné osoby, ktoré by mohli byť účastníkmi justičnej skúšky, zákon nemenoval. To však neznamená, že takéto mlčanie možno chytráčením vykladať ako licenciu na prístup ku skúške pre kohokoľvek. Štátne orgány konajú na základe zákona, a to aj vo veci justičnej skúšky!

A zákon o súdoch a sudcoch reguluje justíciu, a v tej súvislosti justičnú skúšku ako nástroj overovania odbornej spôsobilosti justičných čakateľov. Pritom jasne hovorí (v tom čase hovoril), že účelom justičnej skúšky je zistiť, či má justičný čakateľ potrebné vedomosti a je dostatočne pripravený na to, aby mohol zastávať funkciu sudcu.“.

Jej účelom teda nie je, aby si mohol Lipšic splniť podmienku na zápis do zoznamu advokátov a to aj bez toho, aby bol justičným čakateľom.

Myslím, že tvorcov tejto úpravy ani len nenapadlo, že niekto bude hľadať neskôr dôvody, prečo skúšku, ktorej účelom je po absolvovaní prípravnej služby overiť predpoklady justičného čakateľa na výkon funkcie sudcu, mohol absolvovať človek, ktorý nielenže mal očividne namierené do advokácie, ale ani nebolo uňho čo overovať, lebo prípravnú službu neabsolvoval ani jedným dňom, keďže nikdy nebol justičný čakateľ.

Analýza
„Kompetencia spojená s výkonom justičnej skúšky je zverená ministrovi spravodlivosti, ktorý rozhoduje o tom, kto má právo na prístup k tejto skúške.“

Môj komentár

Profesor Svák má druhý zásah v disciplíne „strieľam capa“. Pre zamestnávateľa všetko! Akým ustanovením, pán Svák, je táto kompetencia zverená, resp. v tom čase bola zverená ministrovi spravodlivosti? Pomôžeme:

Zákon č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) upravoval v tom čase § 12 ods. 1 písm. e) (znenie účinné od 10. 3. 1992 do 31. 8. 2004), že „Ministerstvo vykonáva štátnu správu najvyššieho súdu, krajských a okresných súdov tým, že e) organizuje a riadi odbornú prípravu justičných čakateľov, najmä rozhoduje po vyjadrení predsedu príslušného krajského súdu o skrátení prípravnej služby, 8) alebo o započítaní doby právnickej činnosti v inom pracovnom alebo obdobnom pomere do tejto prípravnej služby 9) a určuje a zabezpečuje podmienky overovania výsledkov ich odbornej prípravy justičnou skúškou,“

Takže minister spravodlivosti mohol určiť vnútrorezortným predpisom podmienky overovania výsledkov odbornej prípravy justičných čakateľov justičnou skúškou, nikde však v uvedenom zákonom splnomocnení nečítam, že by mohol upraviť podmienky overovania spôsobilosti akýchkoľvek iných osôb formou justičnej skúšky. Navyše, čo by sa u nich overovalo?

Je evidentné, že uvedená skúška je (resp. aspoň v tom čase bola) vyvrcholením prípravy elévov justičného povolania, nie verejným preskúšaním, ktoré si môže kde kto na ministerstve spravodlivosti zariadiť, hoci do justície nesmeruje.

Analýza
„Vzhľadom na účel tejto skúšky by mal zohľadňovať, okrem absolvovania úplného vysokoškolského právnického vzdelania aj iné predpoklady odôvodňujúce úspešnosť jej vykonania, ktoré však pre ministra nie sú záväzné. Vzhľadom na praktické zameranie tejto skúšky by to mala byť prax, ktorej

  • dĺžka by mala byť minimálne analogická ako v prípade justičného čakateľa,
  • obsahové zameranie by malo zodpovedať obsahovému zameraniu justičnej skúšky, pričom z dlhoročnej obyčaje je za takúto prax považovaný aj výkon právnickej profesie na orgáne štátnej správy súdov, napr. ministerstve spravodlivosti."

Môj komentár

Pán Svák pracuje na ministerstve spravodlivosti od roku 1986. Zhodou okolností sa tam zamestnal po zložení justičnej skúšky. Hovorí o dlhoročných obyčajoch. Je to humorná vložka, ako keby písané verejnoprávne postupy v krajine s písaným právom mohla doformovať (či skôr zdeformovať) „dlhoročná obyčaj“, t.j. „nepísané právo“. Najmä ak Listina základných práv a ústava, neplatiaca (v inkriminovanom čase) síce dlhé roky, aby vytvorila nejakú obyčaj, sa usiluje vychovávať štátne orgány k tomu, aby konali v medziach zákona a nie podľa obyčají. Pritom taká „obyčaj“ môže byť pokojne aj „obyčajným“ zlozvykom.

Dôvodová správa k zákonu č. 335/1991 Zb. hovorí v komentári k § 61 – 63 predsa o tom, že „Vyšší profesionální úrovni soudcovského sboru musí sloužit i propracovaný systém další resortní odborné výchovy soudců.“ Vyššia profesionálna úroveň má byť dosahovaná obchádzaním zmyslu zákona a pripúšťaním k justičnej skúške osôb, ktoré neabsolvovali prípravnú prax v zmysle § 61 zákona 335/1991 Zb.? K tomu majú slúžiť Svákove obyčaje? Lebo kým „Grendelov predpis“ sa pri definovaní podmienok pripustenia k justičnej skúške odvoláva na § 61 cit. zákona, ktorý pomerne jednoznačne hovorí, koľko trvá prípravná služba a čo môže či nemôže byť do jej trvania a v akom rozsahu započítané, Svák - s prepáčením – „špiritizuje“, ako by mali byť stanovené podmienky pre iné osoby ako justičných čakateľov z hľadiska praxe, pričom jeho úvahy sa o tento § 61 ani neobtreli. Nevšimol si ho v zákone?

Je to napokon absurdné, že kým justiční čakatelia mali byť (podľa zákona) pripúšťaní ku skúškam na sklonku ich prípravnej služby s cieľom overenia ich spôsobilosti, a to aj na základe zhodnotenia ich praxe, ktoré určite v rámci súdov na účely podkladov ku skúške spracovali ich tútori z radov sudcov, „iné osoby“ mali byť – podľa prof. Sváka - pripúšťané bez pravidiel, resp. podľa pravidiel, ktoré si minister spravodlivosti mohol ľubovoľne stanoviť, a to bez akýchkoľvek odporúčaní tútorov (keďže odborný dozor nad skúšaniachtivými jedincami nikto nevykonával).

Ministerstvo spravodlivosti nie je pri vytváraní pravidiel pre justičné skúšky iných osôb ako justičných čakateľov dokonca podľa Sváka údajne viazané ani čo do doby trvania praxe! Hoci v prípade justičného čakateľa to museli byť striktne tri roky, nakoľko možnosť skrátenia prípravnej praxe (čo je iná vec, ako započítanie inej praxe do prípravnej praxe) podľa § 72 zákona č. 335/1991 Zb. bola od 1. 1. 2001 (11 mesiacov pred Lipšicovou skúškou) zrušená (§ 72 bol zrušený).

Z uvedeného citátu zo stanoviska profesora Sváka však vyplýva aj iný poznatok.
A to je tá urputná snaha, presakujúca už z citovaných výňatkov z jeho diela, zjavne v súlade s potrebami zamestnávateľa (ministerstva spravodlivosti) odôvodniť, prečo je právnickou praxou (a teraz dajme na bok, či kvázi praxou „justičnou“ alebo praxou tzv. „inou právnickou“) aj práca na ministerstve spravodlivosti.

Avšak, napriek tomuto úsiliu, ktoré po práve aspoň pre tú snahu oceňme, čo teda hovorí Svák také, čo sa Grendelovi hodí? Podľa mňa nič a zamestnávateľ mu nemal to stanovisko preplatiť, lebo výrok:
„z dlhoročnej obyčaje je za takúto prax považovaný aj výkon právnickej profesie na orgáne štátnej správy súdov, napr. ministerstve spravodlivosti.“.
Lipšicovi vôbec nepomáha!

Kde sa stala chyba?

Kľúčové v tomto Svákovom tvrdení je slovné spojenie „výkon právnickej profesie“. Lebo Daniel Lipšic na ministerstve spravodlivosti nevykonával „právnickú profesiu“, ale politickú funkciu (resp. po jej odpolitizovaní by išlo o funkciu organizačno-administratívnu).

Práve profesionalizácia štátnej správy, vrátane štátnej správy súdnictva vykonávanej vtedajším ministerstvom spravodlivosti, koncom roku 2001 (nový zákon o štátnej službe) viedla Lipšica (neskôr to aj verejne priznal) k tomu, že sa zriekol pozície vedúceho úradu, nakoľko sa táto funkcia mala „odpolitizovať“ a profesionalizovať (stať sa apolitickým výkonom štátnej služby). A Lipšic chcel ostať v politike a nechcel byť vedúcim služobného úradu ministerstva spravodlivosti (mimochodom ani táto profesionalizácia neurobila z výkonu predmetnej funkcie právnickú profesiu, viď ďalší odsek).

Drsne povedané, ak sa právnik stane vedúcim kravína, nestáva sa manažment kráv a ich lajen v kravíne právnickou profesiou. Alebo inak – riaditeľ justičnej správy na okresnom súde, zodpovedný podľa zákona za ekonomický a administratívny chod súdu – nevykonáva právnickú profesiu, hoci je zamestnaný na súde (!) a hoci by aj bol právnikom.

Vedúci úradu MS SR bola v tom čase určite významná a zodpovedná funkcia, ale ak dáme na bok riadne extenzívny výklad Svákovej „obyčaje“, mohol ju vykonávať aj inžinier. Napokon, to potvrdzuje aj fakt, že vedúcim služobného úradu Ministerstva spravodlivosti SR (t.j. funkcie, ktorá nahradila voľakedajší post vedúceho úradu po profesionalizácii tejto funkcie) ešte pred nedávnom bol Ing. Milan Ivan. Aj on si môže napísať do kolónky prax „výkon právnickej profesie“, hoci právnikom nie je?

Na ministerstve spravodlivosti sú pozície, ktoré možno označiť za právnické. Veľa odborných pracovníkov ministerstva „právničí“, na legislatívnom odbore, v kancelárií agentov pre zastupovanie pred medzinárodnými justičnými orgánmi, na sekciách civilného, trestného práva, atď. Post vedúceho úradu však takýmto právnickým predurčením nedisponuje.


Tvrdenie Grendela

Podmienky trojročnej právnickej praxe uznala aj Slovenská advokátska komora, ktorá aj na základe splnenia tejto požiadavky zapísala Daniela Lipšica do zoznamu advokátov.

Môj komentár

A to je záhadou. Podľa mňa porušili nielen vlastné predpisy o započítavaní odbornej praxe, ale aj zákon o advokácii, lebo započítavaná nekoncipientska prax musela byť prinajmenšom praxou právnou. Započítajúc aj ZVSku, Lipšic totiž nemal 3 roky právnej praxe, aspoň nie bez výpomoci praxou na pozícii vedúceho úradu MS SR. A to právnická prax nebola.


Tvrdenie TA3

Faktom je, že jeho justičná skúška zaujala aj Národný bezpečnostný úrad. K dispozícii máme list, ktorým si úrad od ministerstva vyžadoval podrobností k tomuto prípadu. Tak isto pred piatimi rokmi smerovalo na prokuratúru aj trestné oznámenie, ktoré podalo vtedajšie vedenie rezortu spravodlivosti.

Citácia:
"Z predloženého materiálu bolo zrejmé, že zákonný podklad na vykonanie skúšky neexistuje."

Tvrdenie Grendela

Trestné oznámenie kvôli Lipšicovej justičnej skúške podalo Harabinove ministerstvo mesiac po zverejnení jeho telefonátu s Bakim Sadikim a deň pred tým, ako Daniel Lipšic podal do parlamentu návrh na jeho odvolanie. Toto trestné oznámenie Generálna prokuratúra SR zmietla zo stola.

Môj komentár

Na posúdenie „závažnosti“ tohto tvrdenia pre „náš prípad“ je takéto konštatovanie málo. Ale niečo vieme k tomu uviesť aj bez poznania, čo malo byť tou trestnou činnosťou, a ako GP následne argumentovala.

To že sa vedúci úradu Lipšic pri administrovaní vlastnej skúšky nedopustil preukázateľne trestného činu, resp. že mu nebol (pri ochote vŕtať sa v temnej minulosti politikov) preukázaný „zločinný“ úmysel, predsa nedokazuje, že skúšku vykonal legálne.


Tvrdenie Grendela

Národný bezpečnostný úrad v roku 2006 udelil bezpečnostnú previerku Danielovi Lipšicovi na najvyšší stupeň: Prísne tajné. Neodobral ju ani po preskúmaní podnetu Harabinovho ministerstva.

Môj komentár

Budem sa opakovať, ale Grendel „zabudol“ vo svojej úvahe uviesť také drobné nepodstatné veci, ako kvantifikovať jednotlivé zložky Lipšicovej praxe a následne ich kvalifikovať podľa predpisov, ktoré mali skúšku upravovať tak, aby si mohol o jeho záveroch čitateľ urobiť nezávislý úsudok sám. Namiesto toho rieši podružnosti na spôsob „on povedal, či nepovedal“. Podstatné je však, či bol dodržaný zákon, a nie čo uviedol NBÚ.

A spomenul by som aj Gorilu. Grendel Lipšica bráni argumentmi, ktoré odmietli brať do úvahy v prípade Bubeníkovej. Tá sa vyjadrila, že „v minulosti bola v súvislosti s týmto spisom opakovane vypočúvaná, pričom informácie a poznatky, ktoré sa dnes vydávajú za nové, sú známe niekoľko rokov. "Tieto informácie boli aj predmetom mojej bezpečnostnej previerky, ktorá bola voči mne uzatvorená kladne,“".

Čo teda dokázala analýza a závery NBU v prípade Lipšica a Bubeníkovej? V oboch prípadoch je záver rovnaký...


Tvrdenie Grendela

NBÚ a Generálnu prokuratúru SR Štefan Harabin nepresvedčil. TA3 áno. Taká je realita. Bez komentára.

Môj komentár

Realita si komentár zasluhuje. Smutný, justičný. Nazval som ho

„Danno Bonanno“:
Folklorista náš Dano,
skrýva vlastné Bonnano.
Má za skúšku zadara
Justičného Oskara.
Hoc je u nás obyčaj
„rok praxe si požičaj“,
ten kto rovno rôčky tri,
to je fiškál pre chytrých!
Riadna skúška nestačí,
nenaučí chytráčiť.
Veď fiškusov je fúra,
Kto im vytrie KOCÚRA?
No ty! Hoc si – ZELENÁČ.
A ten podvod zaonač!


A na záver sľúbené prekvapenie. Čitateľom ponúkam na oboznámenie dokument Trestné oznámenie na Daniela Lipšica zo strany Ministerstva spravodlivosti práve vo veci justičnej skúšky. Nehľadiac na osobu, ktorá ho podpísala (Harabin) a účty, ktoré si dotyčný s Lipšicom vybavoval (za Sadikiho), dôležité sú fakty. Ak sú pravdivé, sú pravdivé bez ohľadu na to, kto ich „pustil“ do verejného obehu. A tie fakty, tak ako sú opísané, potvrdzujú vyššie opísané podozrenia. Veď posúďte sami.

Na stiahnutie: Trestne_Lipsic_GP.pdf

pondelok, 22. apríla 2013

„Reakcia“ na nervózne reakcie Lipšica počas „Témy dňa“ na TA3

Viac krát som si pozrel záznam relácie „Téma dňa“ na TA3 z 10.apríla 2013. A prečítal som si aj diskusiu a názory divákov. Tie boli vo väčšine prípadov dosť kritické smerom k moderátorovi. Málokto sa však zaoberal reakciami Lipšica. Či zodpovedali realite alebo nie, to už nikoho nezaujímalo. Ja sa nejdem vyjadrovať smerom k moderátorovi, zaujímajú ma reakcie „čistého“ a „bezúhonného“ politika pod menom Daniel Lipšic. Nižšie rozpíšem výroky moderátora, následne odpoveď Lipšica a potom svoj komentár:


Moderátor: Ak mám správne informácie, advokátom ste sa stali na základe zloženia justičnej skúšky.

Daniel Lipšic: Áno.

Moderátor: Boli ste niekedy justičným čakateľom?

Daniel Lipšic: Nebol som čakateľom, mal som rok praxe ako čakateľ prokuratúry a mal som potom prax ako advokátsky koncipient.

Môj komentár:

Lipšic nikdy nebol čakateľom prokuratúry. Bol ten rok na základnej vojenskej službe (ZVS) (upravoval ju vtedajší branný zákon č. 92/1949 Zb.) na vojenskej obvodovej prokuratúre v Prešove, neskôr v Bratislave. Inak na vojenskej prokuratúre nepôsobil.

To, kto je čakateľom prokuratúry, osobitne čakateľom vojenskej prokuratúry (keďže on ZVS vykonával na vojenskej prokuratúre a túto činnosť pokladá za prax čakateľa prokuratúry), upravoval v tom čase platný a účinný zákon č. 314/1996 Z.z. o prokuratúre v §  35 ods. 1 a 2:

(1) Právneho čakateľa prokuratúry prijíma do pracovného pomeru generálny prokurátor. Čakateľská prax sa vykonáva v pracovnom pomere na určitú dobu. Inak sa na pracovné vzťahy právnych čakateľov prokuratúry vzťahujú pracovnoprávne predpisy.

(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na právnych čakateľov vojenských prokuratúr, ktorí sú v služobnom pomere vojakov z povolania, a generálny prokurátor ich za právnych čakateľov vymenúva na návrh hlavného vojenského prokurátora. Na ich služobné pomery sa vzťahujú predpisy o služobnom pomere vojakov, vojenské služobné predpisy a poriadky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Lipšic bol na vojenskej prokuratúre na základnej vojenskej službe, on nebol vojakom z povolania. Už preto nemohol byť čakateľom. Nepochybne za čakateľa preto ani nebol (nemohol byť) vymenovaný, aspoň nie jediným legálnym spôsobom, ktorý upravoval cit. § 35 ods. 2 zák. č. 314/1996 Z.z.
Ak teda hovorí, že bol čakateľom vojenskej prokuratúry, klame.

A navyše počas základnej vojenskej služby musel Lipšic plniť úlohy vyplývajúce z brannej povinnosti „nováčika“, ZVSkára , t.j. mal trochu odlišné povinnosti ako čakateľ vojenskej prokuratúry. Nehovoriac o jeho povinnostiach voči Vojenskému obrannému spravodajstvu.


Moderátor: Ako dlho?

Daniel Lipšic: Dokopy to bolo cez tri roky.

Môj komentár:

Na moderátorovu otázku, koľko bol  dohromady koncipientom u advokáta a čakateľom na prokuratúre (treba to čítať v kontexte znenia predchádzajúcej moderátorovej otázky), odpovedá Lipšic, že tri roky. Čo opätovne nie je pravda. A nielen preto, že nebol čakateľom na prokuratúre, ale preto, že spolu s koncipientskou praxou to aj v prípade „uznania“ toho pobytu na prokuratúre počas ZVS nebolo ani 2 roky. Aj preto sa následne Lipšic akože opravuje, keď vysvetľuje, že do troch rokov mu pomohla iná právna prax.

Keďže Lipšic na tieto otázky bol v minulosti nútený viackrát dopovedať a určite aj v dnešnej dobe zaregistroval diskusiu na túto tému vrátane argumentov, prečo nesplnil podmienky predpisov na konanie skúšky a na zápis do SAK ako advokáta, musí mať odpoveď na túto otázku premyslenú. Nemôže sa mýliť. Takže ak nehovorí pravdu, nemýli sa, ale úplne obyčajne klame.


Moderátor: No, ja tu mám váš životopis. Ak som správne rátal, vo firme Valko & Partners ste pôsobili 9 mesiacov. Tzn. to je rok a 9 mesiacov.

Daniel Lipšic: Na prokuratúre som pôsobil rok a rok som pôsobil ako právnik vo firme, v poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky.

Môj komentár:

Lipšic si pravdepodobne do troch rokov zarátal aj prax na ministerstve spravodlivosti, kde vykonával činnosť vedúceho úradu, čo bola predovšetkým  politická a manažérska činnosť, neprávnická. Rok – konkurzné stredisko, rok prokuratúra, 9 mesiacov Valko – to nie sú tri roky, ešte „kúsok“ chýba.


Moderátor: No ale to sa nevzťahuje samozrejme k práci, na ktorú sa skladá justičná skúška. Tam ide o…

Daniel Lipšic: To sa vzťahuje, ale áno.

Moderátor: Akým spôsobom?

Daniel Lipšic: Pán redaktor, justičná skúška v čase, keď som ju ja skladal, ju skladali ľudia, ktorí mali minimálne 3 roky právnej praxe, z toho minimálne museli mať rok z praxe v justícii, čo ja som mal, lebo ja som mal prax ako právny čakateľ prokuratúry. A to aj viete, koniec koncov.

Môj komentár:

Nemal túto prax, t.j. rok v justícii. Čakateľom prokuratúry nebol, vykonával základnú vojenskú službu na vojenskej prokuratúre,  ale nešlo o prax čakateľa prokuratúry. Zároveň ak by aj bol, ani to by nestačilo, Muselo by ísť o prax justičného čakateľa, čo skonštatoval aj ústavnoprávny výbor NR SR, ktorý viedol terajší sudca ústavného súdu Orosz, ktorý hlasoval za toto uznesenie (nikto nebol proti).

Moderátor: To ste hovorili o jednom roku. Kde sú tie tri?

Daniel Lipšic: Ešte raz. Musel byť minimálne rok čakateľskej praxe na prokuratúre. A potom mohla byť ďalšia právna prax.

Môj komentár:

Skutočnosť je však taká, že Lipšic buď klamal a zneužil, že moderátor nebol na jeho klamstvá pripravený, alebo spresnil informácie až na základe moderátorovej opakovanej otázky, alebo neodpovedal vôbec. Tu sa moderátor konkrétne pýta, kde sú tri roky. T.j. tri roky celkovej praxe, o čom hovoril aj Lipšic, nie tri roky praxe v justícii. Lipšic doložil (ak prižmúrime oko nad tou jeho ZVSkou)  o praxi v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov (proti konštatovaniu, že jeho koncipientska prax trvala 9 mesiacov, totiž nič nenamietal).


Moderátor: Aká?

Daniel Lipšic: Ja som ďalšiu právnu prax mal v koncipientskej praxi a potom som mal…

Moderátor: 9 mesiacov.

Daniel Lipšic: A potom som mal prax v Právnom stredisku pre slovenské podniky a banky, kde som viedol … Takže si naštudujte môj životopis nabudúce…

Môj komentár:

Znovu neodpovedal na to, kde sú tie tri roky.
Naštudujme si CV aj my.
Kto totiž čerpá iba z neho, tomu z neho informácie o roku čakateľskej praxe na prokuratúre a o troch rokoch právnej praxe uznateľnej na účely justičnej skúšky nevyplývajú.
Právne stredisko pre slovenské podniky a banky sa v jeho životopise neuvádza, uvádza sa Poradenské stredisko pre slovenské podniky a banky. Vykonával tam činnosť právnika? Podľa štatistického registra organizácií takýto subjekt na Slovensku neexistoval, ani neexistuje. Čo to bolo za entitu, lebo životopis o tom nehovorí nič, ak mal prácou pre ňu získať D.L. právnu prax v oblasti slovenského práva. Ale to je to najmenej podstatné.


Daniel Lipšic: Pretože to sú prípady, ktoré boli na súdoch, konkurzné právo je súdne právo. A ešte raz. V čase, keď som robil justičnú skúšku, tak sa vyžadovala jednoročná prax justičná alebo teda prokurátorská a ďalšia právna prax. Musím povedať…

Môj komentár:

Nech Lipšic cituje tie paragrafy, na ktoré sa odvoláva. V mojom blogu je to presne napísané, čakateľská prax sa dala skrátiť, ale musela trvať jeden rok. On ju nemal, hoci to by aj tak nestačilo, ani na prokuratúre, keďže nešlo o čakateľskú prax ale len výkon ZVS.


Moderátor: Môžem vám odcitovať uznesenie ústavno-právneho výboru NR SR z 19.2.2002. Potom, čo riadni zamestnanci min. spravodlivosti… nechajte teraz vy mňa dohovoriť… necháte ma dohovoriť, prosím? O tom, že piati zamestnanci MS, tých ďalších štyroch nebudem menovať, vrátane vás, Daniel Lipšic, v čase po 1.12.99, sú tam pochybnosti o tom, že ústavne a zákonne konformným spôsobom zložili odbornú justičnú skúšku, pretože ani jeden z nich v rozhodnom čase nespĺňal jeden zo základných zákonných predpokladov absolvovať prípravnú službu justičného čakateľa. Pre právny názor, vyjadrený v liste ministra spravodlivosti republiky z 11.1.2002 by muselo byť platné a účinné prechodné ustanovenie o ustanovovaní sudcov v časovo vymedzenom období atď. Je to dokument, ktorý vyplynul z ústavno-právneho výboru…

Daniel Lipšic: A ústavno-právny výbor sa vyjadruje, čo je zákonné a čo nie? Pán redaktor, druhú poznámku…

Môj komentár:

Lipšic spochybňuje, či sa ústavno-právny výbor môže vyjadrovať k tomu, čo je zákonné alebo nie. Vecne – áno, ústavnoprávny výbor sa môže vyjadrovať k tomu, čo je zákonné a Lipšic to veľmi dobre vie, hoci ide „iba“ o pôsobnosť kontrolnú a výbor neprijíma nejaké pre štátne orgány záväzné rozhodnutia. Okrem iného túto pôsobnosť upravuje Ústava a § 45 a nasl. rokovacieho poriadku NR SR. Podľa čl. 92 ods. 1 Ústavy SR Národná rada Slovenskej republiky zriaďuje z poslancov výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány.

Podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR výbory sledujú, ako sa dodržiavajú a vykonávajú zákony a či predpisy vydané na ich vykonanie sú s nimi v súlade. Ak výbor zistí porušenie zákona alebo že vykonávací predpis nie je s ním v súlade alebo nebol vôbec vydaný alebo včas vydaný, upovedomí o tom príslušného člena vlády alebo príslušného vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy a požiada ho o neodkladné vykonanie nápravy; ak nápravu nevykoná, upovedomí o tom národnú radu. Takže odpoveď, či sa ústavno-právny výbor vyjadruje k tomu, čo je zákonné je: áno pán Lipšic vyjadruje.


Moderátor: No, je to spochybnené to…

Daniel Lipšic: Teraz ja budem reagovať.

Moderátor: No nie, ja ešte dohovorím, lebo ste niečo povedali. Je tu spochybnené to, že ste mali 3-ročnú prax.

Daniel Lipšic: Pán redaktor, tí zvyšní kolegovia, čo boli na MS, sú dneska sudcovia.

Môj komentár:

V prípade Kataríny Valovej to nie je pravda, v prípade ostatných to pravda je.

Mgr. Alena ROŠTÁROVÁ - vymenovaná prezidentom za sudcu 15. januára 2003

JUDr. Hana Posluchová - vymenovaná prezidentom za sudcu 27. apríla 2004

Mgr. Peter Štift - vymenovaný prezidentom za sudcu 27. 4. 2004


Moderátor: Áno.

Daniel Lipšic: Menovala ich do funkcie Súdna rada.

Môj komentár:

Menoval ich do funkcie prezident, na návrh súdnej rady.
Čl. 145 ods. 1 Ústavy: (1) Sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového obmedzenia. Lipšicovi očividne chýbajú základné ústavné znalosti.

Daniel Lipšic: Pán redaktor, pokiaľ by Súdna rada, ktorú viedol v tom čase pán Harabin, mala pochybnosti o zákonnosti justičnej skúšky a nie politické prekáračky, tak by ich asi do funkcie sudcov nevymenovala, však?

Môj komentár:

Vidím tu dva problémy:

1. Lipšic nepriamo nastolil túto otázku

(Fikcia): „keď Súdna rada  - a vieme, aké má či mala zloženie - nemala problém vymenovať za sudcov tie osoby, ktoré s Lipšicom podobne problematicky skladali na jeseň 2001 skúšky, potom čo mňa - Lipšica riešite?! Im – členom súdnej rady - to nevadilo, lebo to nebol problém, ak by to bol problém, vytiahli by to už vtedy. To že to Mečiar s Harabinom vytiahli pred 5 rokmi, je účelové a rovnako aj Váš postup pán redaktor“.

Túto otázku možno postaviť aj inak:

„Ak nejaký orgán posudzuje, či konkrétny adept o určité povolanie splnil pre danú profesiu predpísané podmienky vrátane príslušnej skúšky (SAK pri advokátovi, Súdna rada pri sudcovi), môže pritom (pri hodnotení, či skúška ako podmienka vstupu do regulovanej profesie, bola zložená) vychádzať z niečoho iného, ako z úradného potvrdenia orgánu, ktorý za zloženie skúšky zodpovedá (tu ministerstva spravodlivosti)?

T.j. prečo by mal taký orgán ako SAK alebo Súdna rada riešiť nejaké nedostatky, ktoré predchádzali zloženiu skúšky, keď o zložení skúšky existuje úradné potvrdenie štátneho orgánu (ministerstvo spravodlivosti)?

To ale nič nemení, že takéto nedostatky, ak objektívne existovali, diskvalifikujú toho, kto sa za pochybných okolností skúšky zúčastnil, prinajmenšom v morálnej rovine, hoci mu už spätne na profesijný titul z tohto dôvodu zrejme (?) nemožno siahnuť.

2. Pokiaľ ide o Harabina, tu treba uviesť, že platí, že predseda najvyššieho súdu je z titulu tejto funkcie predsedom Súdnej rady. Harabinovi uplynulo funkčné obdobie vo februári 2003. Do októbra 2003 nebolo miesto predsedu NS SR obsadené. V októbri 2003 bol vymenovaný za predsedu NS SR Milan Karabín, ktorý zotrval v tejto funkcii 5 rokov. Harabin predsedal Súdnej rade iba v čase, keď sa táto zaoberala návrhom na vymenovanie Aleny Roštárovej za sudcu. V prípade menovania Posluchovej a Štifta už išlo o súdnu radu vedenú Milan Karabínom.


Moderátor: Takže nie je ani pravda, že vlastne to absolvovanie justičnej skúšky ste sa navrhli sám seba?

Daniel Lipšic: Nie, to nie je pravda.

Moderátor: A ako to bolo?

Daniel Lipšic: Nie je to pravda.

Moderátor: Nie je pod tým návrhom váš podpis?

Daniel Lipšic: Nie.

Môj komentár:

Lipšic sa vyhol odpovedi, ako to bolo. Pravdepodobne to bolo tak, že on ako vedúci úradu Ministerstva spravodlivosti pripravil podklady pre ministra spravodlivosti Čarnogurského, ktorý to najprv nechcel podpísať, následne to podpísal.

Mečiar o tom povedal v parlamente 3. 9. 2008 (keď mal informácie od Harabina, ktorý bol vtedy ministrom spravodlivosti) nasledovné:

... keď sa pripravovali advokátske skúšky v minulom období, išlo o rok 2001, pán vedúci úradu Daniel Lipšic navrhuje podpisom zo 6. novembra 2001 pána Daniela Lipšica na vykonanie advokátskych skúšok napriek tomu, že podmienky pre ne nespĺňa, napriek tomu, že falšuje a uvádza, že má päť rokov praxe aj sedem mesiacov, a to tým, že pracoval ako vedúci projektu konkurzného práva v poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky, základnú službu na prokuratúre v Prešove, ak advokátsky koncipient bol dohromady sedem mesiacov. Ale podmienka je dlhšia. Čiže Daniel Lipšic navrhol Danielovi Lipšicovi a minister spravodlivosti najprv nesúhlasil, potom súhlasil, aby mohol skúšky vykonať.

Mečiarov prejav v parlamente zo dňa 3.9.2008


Moderátor: Tzn. pán … vás navrhol na justičnú skúšku?

Daniel Lipšic: Áno, samozrejme, že áno.

Moderátor: Môžeme si to u neho overiť?

Daniel Lipšic: To si môžete u neho overiť.

Môj komentár:

Formálne samozrejme navrhoval na skúšku minister spravodlivosti na žiadosť uchádzača, otázne je, kto za Lipšica a tých ostatných jeho kolegov z MS SR pripravoval ministrovi podklady, a kto interným listom konštatoval splnenie podmienok týchto uchádzačov o skúšky. A tým autorom interného listu bol zrejme Lipšic ako vedúci úradu, aspoň ako to povedal Mečiar.


Daniel Lipšic: Pán redaktor, bolo by dobré, keby ste ma počúvali. Kolegovia, ktorí tam sú spomenutí spolu so mnou, sú dnes väčšinou sudcami. Do funkcie sudcu ich menovala Súdna rada. Súdna rada, ktorej predsedal zrejme ešte v nejakom čase pán Harabin, však? Ak by Súdna rada mala pochybnosti o zákonnosti justičnej skúšky, tak ich zrejme nevymenuje.

Môj komentár:

1. Platí argumentácia k Súdnej rade, ktorú som vyššie uviedol.

2. Na druhej strane, zaujímavé, že Lipšic považuje Súdnu radu, vedenú Harabinom, za nejakú autoritu (Harabinova súdna rada však riešila iba Roštárovú).

3. Hoci je spoločným problémom Lipšica a týchto osôb to, že neboli justičnými čakateľmi v čase justičnej skúšky, nikde verejne neodznelo a ani sa to z verejných zdrojov nedá overiť, ako boli títo jeho kolegovia na tom s plnením druhej podmienky, ktorou je prax. Je možné, že pri ich menovaní za sudcov či za notára mali dotyčné osoby aspoň splnenú podmienku praxe. Lipšic však nemal splnenú podmienku praxe ani v čase zápisu do zoznamu SAK ako advokát (január 2002).   A to aj po započítaní tzv. inej právnej praxe. Advokáti mu zjavne uznali za prax niečo, čo právnou praxou nebolo (zrejme výkon činnosti vedúceho úradu MS SR, čo nie je právnická profesia).

4. Okrem toho, v rokoch 2002 – 2006 viedol Lipšic ministerstvo spravodlivosti. Toto ministerstvo, ktoré v prípade nedostatkov jeho justičnej skúšky a justičnej skúšky jeho kolegov menovaných v citovanom uznesení ústavnoprávneho výboru z 1/2012 malo tieto nedostatky riešiť a prípadné pochybnosti napr. súdnej rady zodpovedať, by zrejme nespochybnilo základný predpoklad Lipšicovej skúšky. Navyše v tom čase tam nebol žiaden „verejný žalobca“, kto by na takéto nedostatky poukazoval; ústavnoprávny výbor niečo napísal do správy, ministerstvo spravodlivosti a NR SR to však asi neriešili, t.j. súdna rada sa nemala dôvod zaoberať pochybnosťami, na ktoré už 2 roky sadal prach.

 

Zhrnutie:

V niektorých prípadoch Lipšic evidentne netrafil, t.j. nebola to Harabinova, ale Karabinova súdna rada, za druhej Dzurindovej vlády. Navyše to že to vtedy orgány nepreverovali, nedokazuje, že je to v poriadku. Lipšic sa to však zjavne snaží odbiť polopravdou, nie všetci jeho „spolužiaci“ na skúške sa stali sudcami. Navyše bol v čase, keď sa títo jeho kamaráti dostávali do funkcií, v silnej pozícii – bol minister spravodlivosti. Čokoľvek, čo by spochybňovali legitimitu skúšok, ležalo v análoch na MS SR, od ktorého mal vtedy kľúče on.

Bolo by zaujímavé zistiť, kto pripravoval podklady Súdnej rady v súvislosti s menovaním Lipšicových spolužiakov z justičnej skúšky. Či to náhodou nebolo ministerstvo spravodlivosti vedené Lipšicom???